Má slúžiť štát nám, alebo my štátu?

Nedávny komický návrh ministra Kaliňáka posilniť v zákone hrozbou pokuty povinnosť občana hlásiť svoj odchod z republiky na viac ako 90 dní mal neuveriteľne zlé odôvodnenie. Napokon sám minister vymáhanie tejto povinnosti spochybnil tak hlúpo, že vzbudil viac-menej len recesistické reakcie. Chápem, že taká absurdita si nič iné nezaslúži, ale mňa skôr pobúrila ako pobavila.
Uvedený návrh totižto svedčí o presvedčení politikov vládnucej strany, že štát si môže dovoliť buzerovať svojich občanov kedykoľvek sa mu zachce. A z tohto omylu musíme etatistov na čele s človekom, ktorý si ani nevšimol november 1989, vyviesť skôr, než nás vrátia do obdobia normalizácie. Uvedená povinnosť by mala zo zákona skôr zmiznúť, pretože je zlá. Nikto ju zjavne od roku 1998 neplnil, pretože o nej nikto nevedel. Nikto ju nevymáhal a nikomu nechýbala.

Štát je služba, ktorú si my občania platíme. Prostredníctvom volených zástupcov určujeme aký úžitok nám táto služba má poskytovať a tiež za akých podmienok. Tie podmienky sú stanovené istými princípmi, na ktorých stoja naše predstavy o živote, aký chceme žiť. Hoci každý má o svojom živote zrejme trochu iné predstavy, väčšinovo sa zrejme vieme zhodnúť aspoň na niektorých. Napríklad sloboda pohybu, ktorej akékoľvek obmedzenie musí byť veľmi vážne zdôvodnené. Právo na súkromie, do ktorého nikoho nič. Sloboda prejavu, názoru a myslenia. Právo na bezpečnosť a ochranu pred násilím akéhokoľvek druhu.

Ak nám štát chce naopak určovať nejaké povinnosti, musia to byť výhradne také, ktoré sú nevynutné pre zabezpečenie niektorej zo služieb, za ktoré štátu platíme. O nevyhnutnosti povinnosti nahlasovať odchod z krajiny na viac ako 90 dní vážne pochybujem. Vnímam ho ako nebezpečne skratkovité opatrenie namiesto riešenia akéhosi problému, ktorý zrejme štátne orgány majú. Je to prešľap cez hranicu dôležitých princípov slobody a súkromia. Tí, ktorí takýto prístup presadzujú, namiesto riešenia kvality služby zavádzajú povinnosti.

Som hlboko presvedčený, že vplyv štátu sa má posilňovať iba tak, aby jeho služby občanom boli kvalitnejšie a efektívnejšie. Ak má štát niekoho obmedzovať, tak jedine tých, ktorí nectia pravidlá, prekračujú zákony a tým aj hranice práv a slobôd ostatných.

Na otázku v nadpise mám jasnú odpoveď: Demokratický štát je tu výhradne na to, aby slúžil občanom a nie naopak. Politici, ktorí sa k občanom stavajú ako k potenciálnym nepriateľom štátu, v skutočnosti budujú štát ako nepriateľa občana. A to sú, podľa mňa, zlí politici.

Tento obsah bol zaradený v Správa vecí verejných. Zálohujte si trvalý odkaz.