ROBkárom po štvrťstoročí

Nedá sa vstúpiť dva razy do tej iste rieky? Dá, len voda je už iná a ryby tiež.

Dusan_Agem_Cup-2013

S aktívnym trénovaním a pretekaním v rádiovom orientačnom behu som skončil v roku 1986. Ešte nejaký čas som sa venoval robkárskemu dorastu, neskôr som šport, s ktorým som prežil pubertu, celkom zanechal a venoval sa iným činnostiam. S ROBkou som sa stretol  kedysi v deväťdesiatych rokoch na spomienkových pretekoch, ktoré pripravila Emanova partia z rádioklubu Turie a neskôr som sám usporadúval pre „svoje“ deti preteky „ROB retro“ podľa starých pravidiel. Ale aj táto aktivita zakapala a tak mi ostala technika a spomienky. Pravidelne sa venujem orientačnému behu, každý rok na Tri krále bežím orienťák v Pezinku. Roky tam stretávam celoživotných robkárov Joža a Viktora a tak sa stalo, že ma tento rok začalo svrbieť rádio. I som sa prihlásil na Agem cup, čo je akcia robkárskej rodiny Šimečkovcov.
Po kontrole, či mám riadne zaplatenú životnú poistku som, sprevádzaný manželkou, vybavenou na poskytnutie prvej pomoci, dorazil na úpätie Veľkej Fatry, kde na lúke blízko obce Rakša zaparkovala celá kolona áut novodobých ROBkárov.
Vytiahol som z auta robkársky kufrík, ktorý mi odkázal nebohý Ičo Harminc a vybral z neho svoju autentickú výbavu. Novučičký, zo zrušeného skladu Zväzarmu zachránený Delfín, čerstvý, nepoužitý. Vojenské sluchátka Tesla 2000 Ohm s textilom opletenou šnúrou a hodinky Prim Sport. Päťdesiatkorunové kopačky niekde doma mám, ale nenašiel som ich, tak som sa hanbil za novú, štýlovú obuv na terénne behanie. Zato šušťákové gate a návleky som mal pôvodné.
Mladší robkári sa o moje vykopávky živo zaujímali.
„Fíha, to je Delfín! S tým som kedysi začínal, ale to už je veľmi dávno.“
„Hej? Ako veľmi dávno?“
„No, dobrých dvanásť rokov.“
„No….ja som pred dvadsiatimi siedmimi skončil.“
Anka skontrolovala, či mám všetko čo potrebujem – buzolu, mapník, ceruzku. Jozef ma poučil ako sa teraz mapy zakresľujú štart a cieľa a okolo nich kruhy, v ktorých nesmie byť nijaký vysielač. Od štartu 700 metrov, od cieľa tuším 400. A ešte vraj vysielače musia byť 400 metrov od seba. Tak som si to zrátal, že 5×400+700 je tak niekde okolo troch kilometrov, takže ak to staviteľ trate veľmi nepreženie, tak by sa to malo dať zvládnuť.
Jozef ešte spomedzi namakaných, kompaktných, maličkých a ľahučkých rádií vytiahol môj pestrý Delfín a pre istotu vyskúšal, či naň niečo bude počuť. Aj ho príjemne prekvapilo, že vysielače bolo počuť, ale pohľad na moju nešportovú figúru opatrenú predným airbagom ho nútil opäť sa zamyslieť ako zorganizovať pátraciu výpravu tak, aby ma našli do zotmenia. Aby sa šanca zvýšila, pustili ma ako prvého na trať. Na predstieranie behu mi došla energia už v štartovom koridore, ktorý Jožo natiahol do kopca. Lenže kam inam ho ťahať na dvojmetri? Vyštveral som sa na akési pole a začal omeriavať všetky vysielače verný svojmu predsavzatiu, že pôjdem na istotu a nespoľahnem sa nikdy na jedno zameranie.
Jednoznačne som sa rozhodol začať dvojkou a s elánom džentlmena stredného veku som sa opatrne rozbehol cez obrovskú lúku. Kruh bez vysielačov sa končil v lese za jej vzdialeným okrajom, takže som očakával, že tam to sfúknem na jednu relačku (pre nerobkárov: 1 relačka=5minút). Než som konečne cvakal dvojku, pochopil som, že od okraja kruhu po okraj mapy je ešte riadny priestor, kde tie vysielače môžu byť a že moja opatrnosť pri zameriavaní sa mi vyplatí.
Dvojmeter je aj pri súčasnej technike sviňa. Už sa pri vysielačoch nepoužívajú klasické dipóly, ale akési členité antény, zvané „panáčik“, ktoré, zdá sa, vysielajú všetkými smermi rovnako silno. Ďalším uľahčením pre moderných robkárov je orienťácka mapa, so zakresleným štartom a cieľom, do ktorej si, samozrejme, pretekár zakresľuje čiary a priesečníky. Poučil som sa, že Ičov mapník je trápne malý a euroobal s mapou z neho trčí, vlaje a nedá sa naň poriadne kresliť. Ďalej som získal poznatok, že vosková ceruzka je krehká, takže sa mi zlomila už pri dvojke a väčšiu časť som stratil.
Dnešné pravidlá určujú, že pri kontrole je orienťácky lampión, ktorým sa celkom ruší pôvabné kufrovanie pri dohľadávkach, na ktoré sa vždy najviac nadávalo a najviac spomínalo. Keď som si pri dvojke skontroloval čas, tak mi vyšlo, že vďaka lampiónom by som mohol mať teoretickú šancu v 150 minútovom limite obehnúť celú trať. Potlačil som pocit smädu a vyrazil krížom cez les ľahkým cvalom prekŕmeného diviaka. Oproti mne hopkali mladé pretekárky s pôvabom a ľahkosťou sŕn.
Z hrebeňa som ešte raz pre istotu zameral trojku a keď som si bol istý, že je až za dolinou na náprotivnom, riadne strmom kopci, našiel som podľa mapy cestu, podľa cesty zase seba a krokom dinosaurím začal s presunom. Na dne doliny som skrížil cestu výprave turistov z Česka a miznúc v pŕhľavovej húštine pri potoku som zaznamenal útržky ich prekvapeného rozhovoru. Už si predstavujem, ako budú doma o svojom zážitku rozprávať: „My vám na tom Slovensku viděli takový divný, dvoubarevný zvíře. Mělo to parohy a neslo si je to v předních tlapách!“
Funiac lesnou cestičkou  pomedzi hustníky do kopca som sa zamýšľal, či budem mať vôbec v limite dosť času na všetky kontroly. Pomerne dobrý nábeh na trojku mi však povzbudil sebavedomie a vydal som sa na päťku, doslova krížom cez hory a doliny. Dvojmetrové vlny sa odrážajú, to vie každý, takže prakticky každým zameraním človek získa niekoľko pravdepodobných smerov. Jeden je vždy najsilnejší, ale každý raz je to iný. Takže som zameriaval stále znova a štatisticky vyhodnocoval všetky smery najsilnejšieho signálu. Čuduj sa svete, táto primitívna metóda fungovala. K tomu som ešte zameriaval zásadne len na kopcoch a tak sa stalo, že ma žiaden „buzer“ (dámy prepáčia, ale takto voláme odrazené seignály vodiace nás za nos) nedostal. Vďaka Bohu, lebo už som mal namále. Z päťky ukrytej v zvlnenom teréne šíreho ihličnatého lesa som sa vydal na najvzdialenejšiu jednotku. Tu som ale podcenil presné zameranie. Keby som bol meral presne, možno by som váhal, či sa do takých krkahájov vôbec vybrať. Jednoducho cez dolinu a ďalší hrebeň, potom strmé klesanie, aby po krížoch dostali zabrať aj kolená a napokon ťažký poklus cez obrovskú lúku. Nestačilo, ešte som musel okolo posedu do kopca a vydriapať sa na horný okraj rúbaniska. Cvakol som do štartového preukazu, navlečeného na konektore sluchátok, jednotku a bolo mi jasné, že v limite to stihnúť nemôžem. Do cieľa mi chýba prekonať dva hrebene,  v hube Sahara, lýtka boleli ako po prechode Llana Estacada, môj tep mal kadenciu samopalu a manželke som zabudol odovzdať heslo do internetbankingu!
Primeraným tempom striedajúc bežecké štýly korytnačky a krokodíla som prekonal prvý hrebeň. V potoku pod lomom som podržal minútu ticha za práve skončený limit, očvachtal sa a vydal sa do kopca, rozmýšľajúc, čo všetko som dnes podcenil. Tak napríklad fakt, že gumy v gatiach starnú a strácajú pružnosť. Znamená to, že človek musí každú chvíľu podvihovať padajúce gate, až kým ho to nenaštve a gumu nezviaže. Lenže keď sa ošpliechate vodou z potoka, uvoľní sa nielen vaše telo, ale aj tá blbá guma.
Na hrebeni mi do uší zabúšila štvorka, tak som si povedal, že už je to aj tak jedno, či budem v cieli o desať minúť skôr či neskôr. S tým som zabočil do mladej smrečiny a nechal v nej 10 minút, než som sa na návrší trčiacom z hrebeňa zbadal lampión.
Trafiť v členitom teréne správny smer, aby človek zbehol do tej doliny, kam chce, nie je až tak triviálna úloha, ale podarilo sa. Ako na drevených nohách som sa terigal lesnou cestou do doliny. Zozbieral som zvyšky túžby po zachovaní dôstojnosti a so šarmom zdochýnajúceho hrocha preklusal cez lúku do cieľa.
Na moje prekvapenie mi tam povedali, že limit bol predĺžený na 200 minút, vraj to hovorili na štarte.  Takže ešte aj prd počujem, povedal som si, ale znamenalo to, že mojich asi 175 minút pobytu na trati je v limite. Anke s Jozefom zjavne odľahlo, keď ma videli na drevených nohách vracať sa z cieľa. Prípravy na záchrannú výpravu sa mohli odvolať, dokonca ani kriesiť nebolo treba.
Asi polhodinu som len sedel a pil, potom som sa čvachtal v studenom potoku, ležal, sedel, visel, zase ležal a zase pil, aby som sa opäť dostal do stavu použiteľnosti. A potom to prišlo. Pocit radosti z absolvovania pretekov. Ten istý ako pred štvrťstoročím. Manželke som nadšene ukazoval cez aké krásne miesta som bežal a navrhoval som, že budúci rok zoberieme spacáky a celty a s dvoma prespaniami ju tou traťou za tri dni prevediem.
Niektorí moderní robkári sú vybavení akýmisi náramkovými počítačmi, ktoré zrejme riadia rýchlosť dýchania, prietok krvi srdcom a tak podobne. Tvrdili, že nabehali okolo 11 kilákov. Trať vraj mala vzdušnou čiarou asi 6,5 kilometra. Dievčinka, ktorá ju stavala, odviedla fakt dobrú prácu. Neviem sa rozpamätať, či sme za „starých, dobrých čias“ behali také dlhé trate. Jožo tvrdí, že áno, ale nikdy som nebol po pretekoch taký vyflusnutý.
V nedeľu, kým sa vo Veľkej Fatre bežali druhé preteky – osemdesiatka, váľal som sa pod orechom, čvachtal sa vo vode, dopĺňal stratené kalórie, držal nohy hore a nechal som sa aj zahnať do sauny. Regenerácia už neprebieha tak ľahko a rýchlo, ale ostal skvelý pocit. Nešlo totižto o zlaté gate. Išlo o to gate nestratiť.
Anke a Jožovi som vďačný, že mi umožnili znovu ochutnať ROBku. Asi sa občas pozriem na www.rob.sk.

Tento obsah bol zaradený v ROB. Zálohujte si trvalý odkaz.