Tomáš

Tomas.jpgNie je ľahké zmieriť sa s tým, že aj ľudia, ktorých máme radi, odchádzajú kamsi do neznáma, o ktorom vieme iba to, že sa odtiaľ nedá vrátiť. To nám však nebráni myslieť na nich častejšie, než kým tu boli s nami, čo sme považovali za samozrejmosť. Koľko razy si v mnohých situáciach kladiem otázku, čo by asi urobil, dajme tomu, môj otec. A keď trochu pospomínam na to, ako som ho poznal, prídem na to.

Pred 18 rokmi som sa stretol s Tomášom Kriškom. Bolo to v čase, keď združenie YMCA, ktorému som vtedy venoval veľkú časť svojej energie aj voľného času, práve čelilo darebáckemu útoku a bola ohrozená sama jeho existencia. Tomáš kandidoval na funkciu predsedu YMCA na Slovensku na návrh lučeneckých ymkárov, aj iných baptistov. Mňa prepadla skepsa, keď som sa dozvedel, že Tomáš je duchovný. V tom čase som totižto mal za sebou skúsenosti s duchovnými fundamentalistami, ktorí nič iné ako svoju církev neuznávali, ďalej s mystikmi, ktorí keď mali pracovať, sa modlili a opakovane všetkých naokolo nabádali slepo veriť a nemyslieť. Predstava, že niekto taký bude predsedať výboru, ma desila. Čoskoro som však zistil, že máme na čele skutočného vodcu. Jeho hlboká viera v Boha bola sprevádzaná presvedčením, že to, v čo veríme, musíme brániť a bojovať o to. Odmietal zamieňanie lásky k blížnym s toleranciou ku zlu. Takisto sme si rozumeli v zásade „pričiň sa a Boh Ti požehná“ a skepse k prístupu ľudí, ktorí aktivitu nahrádzali modlitbou.

TOMáš A DUšAN S GITARAMIBoj o záchranu YMCA bol veľkou záťažou na psychiku všetkých, kto ho viedli a Tomáš všetkým stíhal byť vodcom aj oporou. Je to už dávno, z YMCA sme sa časom obaja stiahli s presvedčením, že YMCA musí ostať „Young men’s“ združenie. Sporadicky sme sa stretávali a viedli rozhovory, ktoré ma veľmi obohacovali. Hlboko duchovne založený Tomáš totižto  prejavoval rešpekt k mojim názorom a zase správnu dávku racionality, ktorou si získal môj rešpekt. Rozprávali sme sa o všetkom možnom. Napríklad o muzike, ktorú obaja milujeme, ale ktorej sme si spolu užili len málo. Našťastie mám videozáznam z koncertu k výročiu YMCA, na ktorom si Tomáš s našou skupinou Rolničky zaspieval spirituál o Jozuovi, ktorý porazil Jericho. Preberali sme politiku, techniku, rodiny, prácu, ale napokon sme vždy debatovali o Bohu. Nie o jeho existencii, ale podobe, vnímaní, vzťahu k nemu, vplyvu na nás a tak podobne. So záujmom sme navzájom preberali svoje pohľady na rovnakú tému akoby z iných strán, z rôznej perspektívy. Nikdy sme sa nehádali, lebo medzi nami nebolo sporu.  Ako medzi dvoma ľuďmi, ktorí vidia horu z rôznych strán a každý si vyberie vlastnú cestu, ktorou buď vystúpi na jej vrchol, alebo ho obchádza, či skúma. A keď sa kdesi v úbočí stretnú, pozdravia sa, podelia sa o svoje zážitky a plány a potom buď idú kúsok cesty spolu, alebo každý svojou cestou v nádeji, že sa opäť niekde stretnú.

Pred rokom odišiel do večných lovíšť náš spoločný kamarát Medveď. Volal som večer z auta tú smutnú správu Tomášovi a on mi odpovedal, že má podobnú diagnózu a za sebou chemoterapiu. Otočil som  auto smerom na Vajnory a s istou morbiditou oznámil Tomášovi, že ho idem radšej navštíviť hneď. Usmieval sa vo dverách a ubezpečoval ma, že až tak  zlé to s ním nie je. Podelil som sa s ním o všetky informácie, ktoré som zozbieral o rakovine, jej liečbe a rôznych liekoch, ktoré už niekde zabrali, ale nevie sa presne prečo.  Tomáš si to všetko znova preštudoval a následne prekvapil lekárku, ktorá mu navrhovala absolvovať ďalšiu chemoterapiu. Urobil jej vecný rozbor faktov o svojej chorobe v správnych kauzálnych vzťahoch k informáciam o štatistikách liečby rakoviny a metodiky jej zostavovania a skončil záverom, že chemoterapia síce zrejme o kúsok predĺži jeho život, ale vážne zníži jeho kvalitu a zlikviduje šancu na vyliečenie. Možno to podávam trochu zjednodušene, pretože to poznám len z Tomášovho rozprávania. Viem si však veľmi jasne predstaviť jeho krásny, hlboký hlas, ktorým pani doktorke napokon oznámil svoje rozhodnutie, že ak mu podá jeden racionálny dôvod, pre ktorý by tú chemoterapiu mal podstúpiť, tak ju podstúpi.

Napokon ju nepodstúpil, ponechal si nádej a posilnený ňou a vierou bojoval. Držal disciplinovane diétu a všemožne pomáhal svojmu telu posilniť imunitný systém a pripraviť sa na ďalšiu bitku o víťazstvo. Istý čas dokonca indikátory toho sajrajtu v jeho tele klesali, takže sme všetci mali nádej, že to Tomáš vyhrá. Kto komu vlastne vlieval nádej? Neviem, či my všetci jemu, alebo skôr on nám, pretože veril a bojoval. A popri tom ešte s Ester usporadúvali semináre pre manželské páry, čím rozdávali plným priehrštím nádej existujúcim aj budúcim rodinám. Ani sme nemali čas sa stretnúť, lebo Tomáš bol stále v lufte a ledva mi zobral mobil.  Rehnil sa, keď som sa ho pýtal, kedy mu konečne vymontujú zo zadku tú vrtuľu, aby so mnou konečne mal čas zájsť na kánojke na Malý Dunaj.

No, nevyšlo to, ostatný raz mi už došla trpezlivosť, keď mi nebral telefón a volal som Ester, predpokladajúc, že Tomáš zase niekde lieta. Lenže Tomáš už zdvihnúť nemohol, pretože po operácii s neistým výsledkom bojoval o život. Podľa správ, ktoré mám, víťazstvo mu ušlo o kúsok, pretože jeho zoslabnuté telo si s pomocou lekárov poradilo aj so zápalmi a ďalšími komplikáciami, čo potvrdila druhá operácia. Vďaka lekárom, ktorí na ňu našli odvahu.  Na Malý Dunaj už so mnou Tomáš nezájde, ale keď som minule šlapal na bicykli lesom popri Zelenej Vode a rozmýšľal nad pomerne vážnym problémom, prichádzalo mi na um, čo by na to povedal Tomáš. Možno si to moja hlava vygenerovala sama na základe spomienok, možno je to odkaz z paralelného sveta, neviem. Ale viem, že ten, kto mi mal celý život čo povedať, nemôže byť zabudnutý. A kto nie je zabudnutý, ten nezomrel. Keď idem popri rieke, máva na mňa z druhého brehu. To aby som nezabudol na nádej a vieru v Boha.

Tento obsah bol zaradený v Ľudia. Zálohujte si trvalý odkaz.