Medveď

270 Medveď

V druhej polovici osemdesiatych rokov som mal tú česť patriť do spoločnosti ľudí, ktorí viedli detské oddiely, pričom ich program nebol konformný s komunistickým oblbovaním.  Čerpali sme inšpiráciu zo skautských, v tom čase zakázaných zdrojov a naším guru neboli Lenin ani Marx, ale Jaroslav Foglar a Jan Šimáně, zvaný Galén. Boli sme čosi ako pozitívne naladení rebeli. V tom čase som sa zoznámil s Medveďom. Podsaditý chlapík. Tvrdohlavý, občas cholerický, vždy obetavý. Neskôr v deväťdesiatych rokov sa postupne stal pilierom organizácie Dúha, kým ja som pôsobil v Lesnej YMCA.

Priateľstvo medzi nami rástlo rovnako ako priateľstvo medzi deckami z našich oddielov. V čase, keď si politici nadávali, rozdeľovalo sa Československo a v bývalej Jugoslávii sa bývalí susedia vraždili, my sme cítili nutnosť pestovať priateľstvo. Postupne silnelo a k spojenectvu Dúhy a YMCA sa pripojil aj Slovenský Skauting a pribúdali ďalšie priateľstvá detí, oddielov, organizácií a ich vodcov. Najprv to bol náčelník Zelinkár, neskôr jeho nástupca Johany. V tom čase nám pripadalo akosi bežné, že sme sa stretávali pomerne často na turnajoch v ringu či softbale, na Skautských dňoch či Výmenách skúseností.  Začali sme sa s Medveďom a Johanym stretávať len tak pri kofole. To bolo v čase, keď ja som už v YMCA svoje pôsobenie končil,  kým Johany a Medveď boli stále výkonnými náčelníkmi. Napokon z nás troch ostal na čele organizácie iba Medveď. Dúhou prešli stovky deciek, desiatky z nich s ňou prežili nielen detstvo, ale aj obdobie dospievania a do života prichádzali s krásnym  hodnotovým nastavením, skúsenosťami s vedením ľudí, písaním projektov a organizovaním akcií.  Za tým všetkým stál Medveď a časom s ním aj Špagetka, s ktorou si založili rodinu. Oddiel Carrigo, táborenie, ringo, lacrosse, slávnostné ohne, výpravy do hôr, hry a priateľstvá – taký život si zvolili, verní svojim ideálom.

Medveďa pred rokom zložila rakovina. Neľútostná, rýchla, zničujúca. Nepomohlo, že sa zbehli na pomoc lekári, právnici, účtovníci, psychológovia, informatici a ďalší experti, ktorí prešli Dúhou. Museli sme sa len prizerať, ako Medveď so slabnúcou zanovitosťou bojuje o každý deň života, až kým neprehral – a my všetci s ním. Tak dlho sme odkladali stretnutie pri kofole, až sme to prešvihli.

Rýpem sa vo fotkách z Dúhových zrazov a Výmien skúseností.  Je tam – od samého začiatku až do konca veliteľský, ale rokmi čoraz menej vznetlivý, čoraz pokornejší, s pevným stiskom ruky, ktorý čoraz viac išiel od srdca.

Pre mňa bolo krásne obdobie, kedy sme si plnili svoj dávny sen o „Chlapcoch od Bobrej rieky“ a budovali Kamzík, Táborník, Eldorado, Carrigo, Čierny Drozd, Čierny kôň a všetci spoločne sme nachádzali dobro. Neboli sme sami svätí, ale vedeli sme kde Zem Dobra leží. Nechcem na to zabudnúť, čerpám z toho dodnes silu. Medveď nemá nikde bronzovú bustu, ale asi nie som sám, kto ho občas počuje, či zazrie, napríklad v prítmi na opačnej strane táboráka .

Tento obsah bol zaradený v Ľudia. Zálohujte si trvalý odkaz.