Vážený pán predseda vlády!

Vážený pán predseda vlády,

s porozumením som prijal Vaše vyhlásenie prednesené v Skýcove: „Ja napríklad nerozumiem a nikdy nebudem rozumieť tejto nezmyselnej sankčnej vojne, ktorú vedieme, či už ide o Európsku úniu, Ruskú federáciu alebo ďalšie krajiny,“

Keďže podľa iného Vášho vyhlásenia ste si udalosti novembra 1989 ani nevšimli, dá sa predpokladať, že ste si nevšimli ani prítomnosť sovietskych okupačných vojsk v našej krajine. Pre Vašu informáciu, boli tu od roku 1968 a sťahovať domov sa začali až po udalostiach, ktoré ste si nevšimli. Bodaj by hej, komunistov sa okupácia nijako nepríjemne nedotkla, skôr naopak.

Pripúšťam teda, že nemusíte rozumieť, prečo Európska Únia prijíma sankcie, ale dovoľujem si Vám pripomenúť, že Slovensko do EÚ patrí. Vaše vyhlásenie vnímam ako ďalší prejav Vašej „hodnotovej flexibility“, ako sa v dnešnej, relativistickej dobe nazýva niekdajšia „bezcharakternosť“.

Pokúsim sa Vám však predsa len pomôcť pochopiť dôvod prijímania sankcií.

Ak niektorý štát pomocou vojsk obsadí územie iného štátu, nazýva sa to agresia. Nič na tom nemení fakt, že vojaci nie sú označení a tvária sa ako zelení mužici z Marsu, kým prezident agresorskej krajiny tvrdí celému svetu, že nevie, kto tá dobre vyzbrojená, neoznačená armáda vlastne je. Obsadenie Krymu Ruskom je agresia, ktorej sa oslabená Ukrajina nedokázala brániť.

Následne sa vo východnej časti Ukrajiny začalo povstanie tzv. proruských separatistov. Kým nás prezident Ruska ubezpečoval, že hranice medzi Ruskom a Ukrajinou sú dobre strážené a bezpečné, povstalci boli čoraz lepšie vyzbrojení, dokonca ťažkými zbraňami a protilietadlovými systémami, ktorých obsluha si vyžaduje poriadny výcvik. Odkiaľ sa asi tie zbrane na Ukrajinu dostali? Skúste porozmýšľať. Prípadne si pozrite niektorý z filmov o udalostiach v Sudetoch v roku 1938. Tam prúdili zbrane z Nemecka a po podpise hanebnej Mníchovskej dohody Československo prišlo o veľkú časť územia a prakticky celý obranný systém. Mimochodom, vtedy Briti a Francúzi tiež nerozumeli, prečo by sa mali nejako zvlášť ťahať za prsty z Hitlerom kvôli nejakému Československu.

A teraz k samotným sankciám. Hoci tomu teda asi nerozumiete, zoberte na vedomie, že väčšina štátov Európskej Únie je znepokojená. Najmä tých, ktoré majú s Rusmi nie najlepšie skúsenosti. Napríklad  Poliakom Rusi vyvraždili prakticky celý dôstojnícky zbor ich armády neďaleko mestečka Katyň. O tom ste asi nepočuli, ale nevadí.

Proti rastúcej agresivite sa dá brániť viacerými spôsobmi. Napríklad vojensky. NATO by mohla obsadiť Ukrajinu, nájsť tam nejakého Biľaka (to bol „užitočný idiot“, ktorý v roku 1968 podpísal „pozývací list“, ktorým Rusi odôvodňovali okupáciu Československa) a takto sa Rusku postaviť. Lenže nikto nevie, či by sa „jastrabie krídlo“ ruskej politickej scény s radosťou nepustilo do tretej svetovej vojny. No a tú si okrem nich nikto nepraje.

Dalo by sa aj nerobiť nič, veď Ukrajina je ďaleko. Možno by sa Rusko spokojilo s niekoľkými východnými provinciami, možno by posilnené pasivitou Európy celú Ukrajinu zhltlo. To by potom stálo už na našej hranici a prípadný konflikt s Európou by sa riešil zrejme aj na našom území. Kto vie, možno potom by ste porozumeli.

No a potom sa dá postupovať diplomatickou cestou. Diplomacia znamená hovoriť potichu, ale v ruke držať veľkú palicu – to som nevymyslal ja, ale istý americký prezident. Európa Rusom hovorí zhruba toto: „Vy nám hovoríte, že sa vám nepáči rozširovanie NATO smerom k vašim hraniciam, hoci sa to deje dobrovoľným vstupom príslušných krajín. Vedzte teda, že nám sa obzvlášť nepáči, keď vy destabilizujete krajiny hraničiace s nami a obsadzujete ich územie. Rozmyslite si dobre, či sa vám oplatí s nami spolupracovať a obchodovať, alebo sa radšej od nás izolujete a skúsite s nami súperiť. Skúste si to nanečisto, aké to bude, keď obchodnú výmenu obmedzíme. Ak sa vám to nebude páčiť, tak vypadnite z Ukrajiny, prestaňte tam dodávať zbrane a rešpektujte jej zvrchovanosť. Potom môže všetko zase fungovať ako predtým.“

Rusko koná vojenské operácie a jeho prezident do očí klame celému svetu. Tomu ale asi nerozumiete, hoci nechápem, prečo si to nedáte vysvetliť od ministra zahraničných vecí. Ten by tomu rozumieť mal. Tá „sankčná vojna“, ako ste to nazvali, je pokusom predísť skutočnej vojne a ja si veľmi prajem, aby bol úspešný. Viete, pán premiér, my sme naozaj malá krajina. Neprežijeme sami. Ktorákoľvek veľmoc nás, keby chcela, pohltí alebo rozmliaždi. My musíme mať dobrých a silných spojencov. Krajina, ktorej vládu vediete, si už vybrala a je členom Európskej únie. Je hanebné a neprípustné, aby sme svojich spojencov zrádzali. Vaše neuvážené vyhlásenia tak pôsobia. Navrhujem Vám preto, aby ste sa ešte raz skúsili zamyslieť, či neporozumiete významu sankcií. A ak ani to nepomôže, potom už Vám môžem navrhnúť iba demisiu. Bude to lepšie, než aby ste robili našej krajine hanbu podobne ako istý Artur Neville Chamberlain Veľkej Británii. Skúste si ho vygoogliť. A voliť Vás rozhodne nebudem!

 

Tento obsah bol zaradený v Správa vecí verejných. Zálohujte si trvalý odkaz.