Môj pohľad na vojnu na Ukrajine

V susednej krajine je vojna a sprevádza ju celosvetová propagačná vojna na internete. Tá zasiahla temer každého a ide v nej zjavne o to, získať čo najviac ľudí buď na stranu Putina, alebo proti nemu. Neviem ako sa tá vojna vyvíja a nedokážem sledovať správy z Ukrajiny nezúčastnene ako futbalový zápas dvoch cudzích mužstiev.

Podľa môjho názoru sa tam deje čosi, čo sa nás tu na Slovensku bezprostredne týka. Myslím si, že aj my sme súčasťou priestoru, ktorý chce mať pod svojím vplyvom Rusko. Ten vplyv tu, našťastie, stratilo, ale to neznamená, že sa ho vzdalo.

Vyzerá to tak, že ho teraz chce späť a historicky zdokumentovaný vzorec správania Ruska nám hovorí niektoré nebezpečné veci. Napríklad, že Rusko je výbojné. Sovietsky zväz okrem dominantného Ruska zahŕňal 14 ďalších podrobených krajín, ktoré pod ruskou vládou práve nejasali.

Ďalšia skúsenosť hovorí, že ruský spôsob presadzovania záujmov je postavený na sile. Aj keď sa oháňa proletárskym internacionalizmom, pravoslavím, či inou ideológiou, vždy napokon hrozí silou a použije ju. História pobaltských krajín vrátane Fínska hovorí rovnako zreteľne, ako dejiny Poľska. No a tá sila, okrem iného, vyplýva z toho, že ruskí vládcovia neprikladajú životu človeka vysokú hodnotu. V druhej svetovej vojne porazili Nemcov zrejme aj vďaka tomu, že nemilosrdne hnali svojich vojakov do útokov, hoci straty mali podstatne vyššie ako protivník. Nehovoriac o tom, že už pred vojnou a takisto po nej čekisti vraždili vlastných ľudí po miliónoch buď priamo, alebo ich nechali umierať v gulagoch. Elitu poľskej armády vyvraždili pri Katyni a zo všetkých krajín, ktoré patria dodnes do ich „sféry geopolitického záujmu“ odvliekli množstvo ľudí, ktorých už nikto nikdy nevidel.

Po odtajnení vojenskej doktríny Varšavskej zmluvy som si prečítal, že v rámci obrany v prípade vpádu vojsk NATO do Československa cez Šumavu sa počítalo s odpálením jadrových mín, ktoré by útočníkov zlikvidovali aj s celou juhozápadnou časťou dnešnej Českej republiky, vrátane obyvateľstva.

Spôsob vládnutia v Rusku je postavený na využívaní paranoie. Kult vodcu, ktorý chráni Rusko pred nepriateľmi, ktorí ho obklopujú. Tak sa to podáva smerom dnu. Smerom von sa Putin vyhráža útokom na pobaltské krajiny a anexiou celej Ukrajiny.

My sme malá krajina. To, že nášmu prezidentovi, či premiérovi pred kamerami podá ruku Putin, Obama, či Merkelová, neznamená, že máme na medzinárodnej scéne nejaký výtlak. Naša existencia je závislá od spojencov. Potrebujeme byť súčasťou nejakého bloku, ktorý na svetovej scéne výtlak má a dokáže presadiť spoločné záujmy. Máme za sebou skúsenosti s Varšavskou zmluvou a RVHP. Ďakujem pekne, toto by som už naozaj nerád. Teraz, chvála Bohu, sme súčasťou spoločenstva so západoeurópskym základom, ktoré zatiaľ ako-tak ctí demokraciu. Píšem naschvál ako-tak, pretože koncentrácia moci do rúk jednotlivcov zákonite prebieha aj na západe – v Európe aj v USA. Ide to však predsa len o poznanie  ťažšie ako v Rusku, kde celú krajinu už zjavne ovláda pomerne malý počet ľudí a tých zase ovláda Putin.

Koncentráciu moci už v histórii neraz sprevádzalo pohŕdanie ľuďmi. Veľkí vodcovia bezohľadne hnali ľudí do vojen, prípadne prevalcovali a vyzabíjali obrovské množstvá obyčajných ľudí, ktorí nechceli nič viac, než v kľude žiť.

Sám sa počítam medzi tých, ktorí netúžia po moci. Rád by som žil medzi priateľsky naladenými ľuďmi, pripravil svoje deti na ich vlastný štart do života, prípadne ešte urobil kus práce pre to, aby aj ľudia okolo mňa boli šťastnejší. No a prvým predpokladom na to je mier.

Obávam sa, toho, že Rusko skutočne okupuje celú Ukrajinu a vyhlási ju za „Novorusko“. Potom sa ľahko môže stať, že sa na Zemplíne objavia neoznačení zelení mužíci s tankami a začnú obsadzovať tamojšie mestá, oháňajúc sa nejakými separatistickými požiadavkami. Čo potom? Pošle tam naša vláda slovenské delostrelectvo? Radšej nechcem domýšľať. Chcem, aby hranica ruského vplyvu ostala čo najďalej od nás na východ. Chcem, aby našu bezpečnosť garantovalo spojenectvo s krajinami so silnou demokratickou tradíciou. Chcem, aby sme sa voči nim správali ako spojenec a spoľahlivý partner, aby naša stabilita bola podopretá nielen  zmluvami, ale aj ich investíciami na Slovensku, ktorých ochrana je taktiež našou zábezpekou.

Viem, že časť ľudí sympatizuje s Putinom nepokryte najmä preto, lebo nemajú radi USA. Nebudem teraz špekulovať o dôvodoch, ktoré na to majú, keďže celý tento článok je o dvoch krajinách na východ od našej. Konštatujem však, že s ruskou okupáciou mám skúsenosti, kým s americkou nie. Ruský vpád na Slovensko, alebo jeho vymazanie z mapy sveta jedným ruským raketovým útokom mi pripadá podstatne pravdepodobnejšie, než niečo podobné zo strany USA. Neuznávam nijaké konšpiračné teórie. Beriem ako fakt, že Rusko vojensky obsadilo Krym, ktorý bol súčasťou iného štátu. A takisto beriem ako fakt, že separatisti na východe Ukrajiny sú vyzbrojení tankami a inými ťažkými zbraňami, ktoré si určite nenakúpili v samoobsluhe u nich v meste. Zbrane im zjavne dodáva Rusko, čím nemalou mierou prispieva k vojne, ktorá na Ukrajine zúri.

Nepáči sa mi, keď slovenský premiér popiera stanoviská Európskej Únie. Nepáči sa mi jeho odmietanie sankcií s poukazom na slovenské ekonomické záujmy. Neponúka totižto nijaký alternatívny návrh ako čeliť ruským krokom, ale viditeľne sympatizuje s Putinom. Vidím to tak, že nás kormidluje práve do toho priestoru ruského vplyvu, kam nechcem aby naša krajina patrila. Či je to naozaj jeho presvedčenie, alebo či je to len marketing pred voľbami, to neviem, ale škodí.

Takže suma-sumárum, môj názor je, že naša krajina by sa mala snažiť byť súčasťou Európskej Únie aj NATO a snažiť sa, aby ostatným členom týchto spoločenstiev stála za to, aby použili všetky prostriedky na jej preventívnu ochranu. Mali by sme prispieť k tomu, aby Putin a jeho tovaryčši videli, že aj Európa vie ukázať silu, ktorú on nepríjemne pocíti. A mali by sme ukázať našim západným spojencom, že naše spojenectvo má skutočnú hodnotu a význam.

Bude nás to niečo stáť? Asi áno, ale investícia do mieru je dobrá investícia. Pre ľudí na východe Ukrajiny mala prísť skôr, než sa ocitli uprostred vojny. Pre nás snáď ešte neskoro nie je.

 

Tento obsah bol zaradený v Postoje. Zálohujte si trvalý odkaz.