Bola novembrová „nežnosť“ chybou?

Pri príležitosti 25. výročia udalostí novembra 1989 sa opäť roztrhlo vrece s úvahami o tom, či to vtedajší „revolucionári“ urobili dobre, či nebolo lepšie povešať komunistov na kandelábre a tak vykročiť k skvelej budúcnosti. A vlastne či to celé nepripravili komunisti. Neveril som vlastným ušiam, keď som počul Václava Klausa povedať, že Václav Havel bol reformný komunista….

Myslím si, že s odstupom času rozumiem vtedajším vodcom. Tí ľudia dlhé roky žili v komunizme a nezvykli si na „triedny boj“ živený nenávisťou. Nenávisť bola vtedy normálnou súčasťou oficiálneho slovníka dokonca aj v školách. No a títo ľudia verili v dobro. Verili v lásku tak ako o nej písali, tak ako o nej hrali v divadlách, tak ako o nej spievali. A keď sa komančský cirkus začal rúcať, verili v silu dobra v mysliach oboch našich národov. Bolo to nádherné obdobie viery, že dokážeme zmeniť svet tak aby bol lepší. Že na totálne víťazstvo nad scestným režimom stačí sila dobra a nie je potrebné poškvrniť si ruky krvou a dušu nespravodlivosťou podľa komunistického „Keď sa rúbe les, lietajú triesky“.

Ten pokus, bohužiaľ, zlyhal. Dopredu sa predralo priveľa darebákov. Sloboda umožnila presadiť sa Mečiarovi, Sládkovi, Slotovi a celému radu ďalších gangsterov a to vďaka tomu, že to dobro v našich národoch až tak hlboko zakorenené nebolo. Demokracia je len nástroj a hodnotami ju dopĺňajú voliči a ich volení zástupcovia. Máme čo sme si zaslúžili.

Je to veľká škoda, ale je zbabelé hádzať za to vinu na Václava Havla, Fedora Gála či ďalších vtedajších vodcov. Tlieskali sme im vtedy a verili sme v rovnaké hodnoty ako oni. Nech mi nikto nemá za zlé, ale ja v ne verím dodnes a hnevám sa na seba, keď podľa nich nedokážem žiť tak, ako by som mal. Nie som naladený na spoločnú vlnu s „pragmatikmi“ a nemyslím, že cesta k lepšiemu svetu vedie cez konzum, majetok a nekonečnú bitku o viac moci a majetku.
Nezvládli sme to. Nedokázali sme ctiť slobodu a pritom nebyť tolerantní ku zlu. Nedokázali sme zástupom darebákov jasne vystaviť červenú kartu a poslať ich na lavičku. Nie mstiť sa, len proste odstaviť. Neodolali sme ich hlasnému domáhaniu sa práv, ktoré oni sami desiatky rokov odopierali druhým. Máme ich dnes všade, dokonca už aj ďalšiu generáciu bezškrupulóznych úspešných darebákov, ktorí „v tom vedia chodiť“ a zrejme aj sami veria, že takto má svet vyzerať. Že prihrávať kamarátom kšefty, smerovať peniaze z daní aj z eurofondov do vlastných vreciek je normálne.

Chybou nebola „nežnosť“ v novembri 1989, ale naša postupná rezignácia na pravdu a lásku. Dostali sme šancu, ktorú nám vodcovia novembrových udalostí ponúkli. Nedokázali sme ju využiť. Preto sú lož a nenávisť čoraz viac na koni. Preto nás legálne ovláda Fico a v Čechách majú za prezidenta Zemana. Tak si vybrala väčšina a Václav Havel tu už nie je….

Toto všetko sa však už stalo. Pri každých voľbách je v našich rukách, ako to bude ďalej.

Tento obsah bol zaradený v Postoje. Zálohujte si trvalý odkaz.