Kvóty slovenskej hudby v médiách

Zavedenie povinných kvót hudby slovenského pôvodu do vysielania slovenských rozhlasových staníc považujem za nesprávny návrh.

Jeho prezentácia ako návrhu opatrenia na podporu slovenskej hudby vnímam ako klamlivú a zavádzajúcu.

Tak v prvom rade nám tak akosi podsúva, že keď budú slovenské rozhlasové stanice povinné vysielať viac slovenskej hudby, dokonca s povinnou kvótou na skladby mladšie ako dva roky, pomôže to rozvoju slovenskej hudobnej scény. Nie je to však pravda. Slovenské komerčné rozhlasové stanice vysielajú výhradne to, čo im zvýši sledovanosť, pretože od tej sa odvíja výška príjmov z reklamy na našom maličkom trhu. Nie je nijakým tajomstvom, že náplň vysielania skladajú počítačové aplikácie podľa kritéria najvyššieho záujmu – počúvanosti, klikov na internete a podobne. Tento postup však nedáva predstavu o vkusu publika, ktorý je nepochybne rôznorodý. Ukazuje ten najšedivejší priemer, ktorý je viac-menej rovnaký nielen na celom Slovensku, ale minimálne v celej strednej Európe. Duc-duc získa najviac klikov hádam po celom svete. Hulvátske texty widláckeho rappera budú najpopulárnejšie v každej putike, kde rozumejú slovenským nadávkam. Takto spriemerovanou zvukovou kulisou nás nepretržite kropia komerčné médiá pomedzi vysielanie reklám. Navrhované kvóty to nezmenia, rozdiel bude len v tom, že ten spriemerovaný, šedý hluk bude častejšie vybavený mizernými textami v slovenčine.

Čo sa teda kvótovaním zmení? Do SOZA pritečie síce zhruba  rovnaké množstvo peňazí z tantiém, ale o poznanie viac ich skončí na účtoch členov SOZA. Menej sa bude posielať do zahraničia.

Budeme teda častejšie počuť z rádia staré a osvedčené pesničky z osemdesiatych rokov, sem-tam sa objaví dobrá skladba od osvedčených muzikantov ako sú Jana Kirschner či Richard Müller a celkom výnimočne sa môžme zoznámiť s novým muzikantom, ktorý má svoju tvár a názor, ako Simona Martausová. Budeme ďalej zahŕňaní konformným sajrajtom plným plagiátov a hlúpostí, postrádajúcim akýkoľvek nápad, ktorý nám však komerčné médiá veselo predstavujú ako „objavy“. Dobrej, slovenskej hudby je teda v médiách čoraz menej. Nik ju totižto nehodnotí podľa invencie, kvality harmónie, tobôž nie úrovne textov. Len podľa počtu klikov, lajkov a pod. No a ako je všeobecne známe, tak s dobrým marketingom sa dá urobiť hit aj z „Horehronia“.

Návrh povinných kvót teda nijako neslúži kvalitatívnemu rozvoju slovenskej hudby, ale iba zvýšeniu príjmov istej skupiny ľudí.

Na skvalitnenie slovenskej hudobnej scény treba čosi iné. V prvom rade dostatok ľudí, ktorí vôbec majú záujem tvoriť pôvodnú hudbu. Nielen v športe platí, že kvalita vyrastie zo širokej základne. Mladí muzikanti by to aj skúsili, ale ich motivácia rastie s príležitosťami predviesť svoje umenie. Nič nové pod slnkom. Súťaže, prehliadky, to všetko fungovalo a už nefunguje. Súťaže ako bolo, dajme tomu, Strunobranie už dávno ľahli, regionálnych a lokálnych festivalov nepribúda. Možností prezentácie a konfrontácie pre začínajúcich muzikantov je zúfale málo. Chýbajú tiež porotcovia a vôbec odborníci, ktorí by dokázali konštruktívne poradiť a posunúť mladých, nadšených muzikantov dopredu. Chýbajú publicisti, ktorí by s váhou svojej autority poučili autorov a producentov, že prízvuk v slovenčine je na prvej slabike, že neprirodzené naťahovanie samohlások ťahá za uši podobne, ako mizerný rým. Že občasný prehrešok sa v texte znesie, ale keď je celý text sfušovaný, tak to neospravedlní ani meno slávneho textára. Že skompilovať melódiu, opajcnúť aranžmán a naflákať na to pár slov na tému najnižších pudov je síce cesta k vysokému počtu klikov, ale v zásade je to nevkusný sajrajt a zvukový smog.

Máme „Superstar“, ktorá recykluje známe a dobre zarábajúce hity a decká im prepožičiavajú na chvíľu svoje tváre a hlasy. Masívna reklamná kampaň deformuje nastavenie mladých muzikantov, že „toto je to pravé“. Nie je. To pravé je vytvoriť vlastné skladby a potešiť nimi ľudí vo svojom okolí, uspieť s nimi v súťažiach a vzbudiť záujem organizátorov ďalších podujatí, prípadne hudobných redaktorov a vydavateľstiev. A v neposlednom rade vzbudiť obdiv spolužiačok, neskôr aj tisícov iných ľudí, v tomto prípade svojou osobitosťou, nie schopnosťou prispôsobiť sa priemeru.

Kamaráti a spolužiačky však dnes väčšinou už nespievajú s gitaristami v parkoch, ale visia na internete. Skutočných hudobných redaktorov v médiach nahradili aplikácie. Uznávaným parametrom úspechu je schopnosť muzikanta zarobiť svojmu producentovi prachy. Od toho sa odvíja miera investícií do marketingu. Umeleckú kvalitu dnes neposudzujú kvalifikovaní a renomovaní odborníci s prirodzenou autoritou. Vlastne sa ňou zaoberá málokto, najmä v oblasti populárnej hudby. Publikuje sa najmä za účelom propagácie – buď veľdiela, ktorého propagáciu niekto platí, alebo seba samého. Takže férových príležitostí pre tvorivých muzikantov je málo. Široká základňa nemá na čom vyrásť.

Máme v každom meste, v každej obci kultúrne ustanovizne. Koľko z nich sa vôbec zaujíma o niečo iné, než im podsúvajú komerčné televízie a rádiá?

Okrem komerčných médií podporujúcich šedý priemer tu máme verejnoprávnu RTVS, ktorá by zo svojej podstaty mala uplatňovať iné princípy než komerčné médiá. Mala by byť inštitúciou s veľkou autoritou a k jej cieľom by malo patriť priebežné mapovanie slovenskej hudobnej tvorby a jej sprístupňovanie poslucháčom. Nemala by podliehať akýmkoľvek tlakom producentov a mala by mať vlastný názor, podložený odbornou autoritou a širokým prehľadom svojich hudobných redaktorov o hudobnom dianí na Slovensku.

Zhrnuté a podčiarknuté: Potrebujeme podporovať aktívne muzicírovanie najmä deciek a mládeže. Potrebujeme pre nich vytvoriť podmienky a povzbudzovať ich. Mali by sme im doma, v škole, v obci povedať, že si vážime, že hrajú a tvoria  a dať im príležitosti na prezentáciu, konfrontáciu a získanie uznania a prvej publicity. Takisto potrebujeme, aby verejnoprávne a teda nekomerčné médiá sledovali primárne iné kritériá, než je najvyššia sledovanosť. Mali by byť reálnou alternatívou k šedému, zvukovému smogu a v rámci svojho poslania by mali poskytovať priestor hudbe mladých, prípadne menej známych muzikantov. Mali by sa o dianie na hudobnej scéne skutočne zaujímať a tento záujem dávať najavo. Dostať sa do ich vysielania by malo byť pre muzikantov férovo dosiahnuteľným cieľom. Do vysielania, ktoré počúvajú ľudia preto, lebo ho počuť chcú a nie preto, aby prehlušili zvuk susedovej kosačky.

Toto, podľa mňa, potrebujeme a vyjadrujem svoj obdiv a úctu tým, ktorí ešte nestratili odhodlanie bojovať s veternými mlynmi a vychovávajú muzikantský dorast. Učia decká hrať, organizujú hudobné dielne, koncerty, prehliadky a festivaly, či dokonca o ich muzike zasvätene píšu.

Kvóty slovenskej hudby v komerčných rádiach teda, podľa mňa, nie sú vôbec tým, čím sa tvária byť, preto tento návrh nepodporujem.

Tento obsah bol zaradený v Postoje. Zálohujte si trvalý odkaz.