Stopy Hejného metódy

Mino_Franka-Dusan_Elenea_Jarna_Miso_Jaro-Roman_Sona_Igor_LuboAko dieťa málo školu milujúce som sa nijako zvlášť nepachtil za vzdelaním a zvlášť matiku som považoval za predmet nezáživný. To taký futbal s tenisovou loptičkou na školskom dvore, to bolo to pravé orechové! Ale matika? Jednoducho nutné zlo. Preto keď nám v piatej triede oznámili, že nás bude učiť matiku otec nášho spolužiaka Miša Hejného, prijal som túto správu bez záujmu. Lenže veľmi rýchlo som pochopil, že toto bude iná káva. Pán učiteľ Hejný sa s nami rozprával. Keby sme to neboli mali napísané v rozvrhu, tak hádam ani nevieme, že je hodina matiky. Rozprával nám príbehy, v ktorých okrem smiešnych zápletiek boli ukryté hádanky a “zádrapky”. Stačilo, že pri rozprávaní trochu zaváhal, že ako to vlastne bolo a už sme jeden cez druhého vykrikovali. Naučili sme sa striehnuť na každý “problém” a hľadať jeho riešenie. Inokedy nám otvorene predstavil nejaký otvorený problém a nechal nás vášnivo diskutovať. Neraz sme sa rozdelili na dva nezmieriteľné tábory, každý obhajujúci svoje stanovisko. Spomínam si, ako nám s lišiackym úsmevom po niekoľkých logických hádankách predhodil otázku, či veta “Táto veta nie je pravdivá.” je výrokom pravdivým, či nepravdivým. Tajnostkársky sa usmieval, kým my sme zaujato diskutovali. Polovica triedy bola za “pravdivý” a druhá polovica proti. A keď vášne vyrcholili, zrazu predstúpila spolužiačka Katka a obom bojovným stranám oznámila, že tá veta vôbec nie je výrokom, pretože o jej pravdivosti nemá význam vôbec diskutovať. Docvaklo nám, že sme padli do “vyjazdených koľají” a pritom sme celkom zabudli na samotný logický základ – definíciu výroku.

Náš učiteľ nás provokoval diskutovať a najlepšie bolo, že nás počúval. Rešpektoval právo na názor. Vychovával nás k tomu, aby sme svoj názor mali, vedeli ho vysvetliť a obhájiť, alebo sa ho so cťou vzdať, ak sme museli uznať, že nebol správny.

Pán učiteľ Miňo Hejný so svojimi študentmi pre nás usporadúval výlety, na ktoré sme sa vždy tešili. Na nich sme už vôbec nevnímali nijakú matiku, ale až neskôr mi došlo, že celá komunikácia medzi ním a nami bola výchovná a viedla nás k samostatnému, vecnému a logickému mysleniu. Bol neuveriteľne zábavný a hltali sme každé jeho slovo. Jeho vyučovanie neobsahovalo nijaký nezáživný “výklad” a nebolo potrebné ani nijaké biflenie
sa. Aj na výletoch sme sa temer nepretržite rozprávali o všeličom, ale ostal čas aj na futbal 77-vyletna lúke, či opekačku a tiež na spievanie. Milovali sme detskú ľudovku „Martine, Martine, čo Ti otec kúpil v Žiline?“, ale Miňo nás naučil aj ftákovinu „Nám to nevadí, že jsme pitomí, naši rodiče byli jako my…“ Na jednom výlete v lete 1977 mi vtedajší študent Vlado Burjan ukázal akord H7, ktorý mi chýbal „do série“ k E-dur a A-dur. Odvtedy som sa cítil už ako ozajstný gitarista.

 

Každoročné matematické tábory boli pre mňa vrcholom môjho celoročného programu. Tam sa naplno ukázala tvorivosť Miňa a jeho študentov. Celý tabor sme mali stále nejaké súťaže. Bolo toho tak veľa, že sme vôbec nerozlišovali, v čom je ukrytá matika a v čom nie. Futbal, piškvorky, badminton, mind, ping-pong, mosty, nohejbal,… a to už je večer? To už fakt máme ísť spať? No teda dobre, ale ešte bude večerné čítanie. Werichove rozprávky, alebo nejaké iné v podaní Miňovom alebo niekoho z jeho študákov. Nezabudnuteľné bolo jedno večerné rozprávanie Miňovho kamaráta a dlhoročného učiteľa informatiky Ondra Demáčka. On toho totižto obvykle veľa nenarozprával, ale jeho historky z detstva, čo všetko s kamarátmi postvárali pri miništrovaní, nás síce veľmi neuspali, ale rozrehotali.

Miľnikmi táborového programu boli veľké udalosti. Matboj bol dobre vymyslený turnaj, v ktorom sme boli vyhecovaní do súbojov logických a kombinačných hrách k výkonom, ktoré najmä u darebákov môjho typu neboli obvyklé. Náboj bol zase súboj tímov v riešení zložitejších problémov. Všetci sme pri nich „prehrievali procesory“.

Táborová Olympiáda bola celodenná tématická hra, v ktorej tí najschopnejší z nás riadili dve proti sebe bojujúce partie. Prepracovaný systém zadaní prichádzajúcich postupne v čase tak ako nás zvykne život prekvapovať, bol náročný na logiku, fyzickú kondíciu, koordináciu, aj tímovú spoluprácu. V lete 1977 na Poníckej Hute bol námet ešte inšpirovaný SNP. O rok neskôr v Dolných Orešanoch sme zachraňovali okolité obce pred povodňami a napokon v Čavoji cez prázdniny roku 1980 sme behali po kopcoch, merali, dešifrovali, hľadali, signalizovali a získavali naspäť čísla stratených pasov.

V Miňovej réžii sa aj obyčajná šušková prestrelka stala veľkou udalosťou. V roku 1978 malo ísť o dobývanie skalky na borovicami porastnenom kopci nad Dolnými Orešanmi, ktorú budú brániť Miňo so študentmi. Pripadalo nám to ako ľahká úloha. Budeme ich ostreľovať a provokovať z viacerých strán a keď im dôjde strelivo, frontálne zaútočíme zo všetkých strán. Lenže keď sa naše tri armády dostavili pod hrad, zistili sme, že Miňo so študentmi nad ránom vyzbierali všetky šušky v okolí a v krabiciach ich nanosili do hradu! Naša paľba bola úbohá, kým zhora na nás pršali šušky, takže sme každú chvíľu museli behať po životy. Museli sme značne prehodnotiť našu taktiku. Napokon, vďaka schopným veliteľom, prepracovanému prenosu správ a tiež osobnému hrdinstvu niektorých dobyvateľov sa podarilo dosiahnuť tesné víťazstvo.

Miňo nás mal rád a dával nám to pocítiť. Asi ho to stálo veľa trpezlivosti opierajúcej sa o porozumenie tomu, že decká vstupujúce do puberty nemusia byť nutne skazené, keď vystrájajú darebáctva. A že ich od nás nebolo málo… Miňo nedával najavo hnev, ale obracal nás trpezlivo tam, kam potreboval. Mali sme teda prakticky stále dobrú náladu, dôverovali sme mu tak ako on nám. Od istého času sme ho každé ráno chodili čakať na Dulák k autobusu a sprevádzali sme ho do školy. Až neskôr som sa dozvedel, že to niektoré uvedomelé súdružky považovali za podozrivé a Miňo upadol do podozrenia, že narúša socialistickú výchovu, alebo niečo podobné. Ale Miňo nič nenarúšal. On nás len vždy vedel zaujať a viedol k tomu, aby sme mysleli samostatne, nebáli sa a rozpoznávali dobro a zlo tak, ako to bolo v normálnych rozprávkach. Komunistické bláboly sa do matiky, našťastie, pchať nemuseli.

Mino_a_DusanLúčenie v tábore po ôsmom ročníku bolo silnejšie, než sme čakali. Boli sme namäkko a tieklo veľa sĺz. Pritom sme ešte ani netušili, že výbava, ktorú nám Miňo poskytol, je oveľa širšia, než matematická. Konať férovo, pomáhať slabším a nebáť sa držať svojich ideálov nám vďaka jeho výchove pripadalo akosi samozrejme správne. Áno, do toho bola zaodetá Miňova matika. Asertívna komunikácia, tímová práca, schopnosť argumentovať, preukazovanie aj prijímanie rešpektu a kopec ďalších zručností mi pomáhajú doteraz.  Dostali sme proste dobrý základ do života.

Tešia ma správy o tom, že “Hejného metóda” sa rozširuje v Českej republike a konečne aj u nás na Slovensku. Je príznačné, že k jej apoštolom patrí moja spolužiačka z Miňovej triedy Dada. Ak Miňov prístup prevezmú mnohí učitelia, asi nebudeme mať viac matematických vedátorov. Budeme mať menej detí traumatizovaných školou, zato viac úspešných, ťažko oblbnuteľných ľudí, hádam aj so slušnými predpokladmi vedieť voliť správne medzi dobrom a zlom. A to, uznáte, nie je na zahodenie.

Tento obsah bol zaradený v Ľudia. Zálohujte si trvalý odkaz.