Lexo

Lexa som, bohužiaľ, nestihol navštíviť. Odkladal som to, hoci som presne vedel, čo mu chcem povedať. Že v tých jeho kresbičkách si doma listujem a rehním sa. Že jeho nosatí trampi mi pripomínajú niektorých, ktorých som v Malých Karpatoch stretával. Že milujem drsné vtipy o úbožiakovi Šafrovi a obdivujem láskavé péefky, ktoré Lexo každý rok kreslil a rozdával. A že mu za to všetko ďakujem.

S Eduardom Alexym zvaným Lexo ma zoznámil Brčko, inak Zdeno Dočkal. Brčko ako penzista na zadku neobsedel a začal vydávať Trampský spravodaj. Naučil sa kvôli tomu narábať s počítačom a Lexa presvedčil, aby mu tvoril zadnú stranu. Časom Brčko ostal vo svojom úsilí temer osamelý. Aj Lexo frfľal, že sa mu už nechce kresliť, ale neprestal. nenechal kamarát v štichu. Keď mu došli nápady, požičal si odo mňa asi päť kilo zošitov s kreslenými vtipmi z niekdajšieho časopisu „Dikobraz“ a námety z nich pretransformoval do trampskej podoby. Bolo to ako keby chytil druhý dych.

simel00001Nechal sa nahovoriť na kadečo. „Lexo, nenamaľoval by si mi, prosím, pečiatku s úradným šimľom?“

Namaľoval mi ju a bol na nej erdžiaci kôň, vzpínajúci sa a mávajúci pečiatkami na mieste kopýt. Dal som si ju vyrobiť a vždy keď odo mňa v robote nejaký byrokrat chcel nejaké debilné lajstro, pečiatku som tam prdol. Byrokrat si toho obvykle ani nevšimol.

Lexo00001„Lexo, potrebovali by sme namaľovať Vandermúzu, patrónku hudobného festivalu, čo sa tak volá!“ Lexo namaľoval brutálnu múzu v kanadách, pred ktorej bozkom by zdrhal aj kingkong.

„Lexo, ty nejdeš na stretnutie Tramp clubu?“

„Nie, dedkovia furt len spomínajú čo bolo, okrem toho so synom práve staviame búdu.“

Bola to pravda, stavali búdu kdesi neďaleko Košiariska. Lexo nemal chuť spomínať na trampskú minulosť, žil trampskú súčasnosť.

„Lexo, môžeme Ti usporiadať výstavu zadných strán Tramspkého spravodaja?“

„Kľudne.“

„A prídeš na vernisáž?“

„Nie, ja to poznám, však som to kreslil.“

„Ale aby spoznali návštevníci Teba!“

„Nie, len nech si pekne prezerajú vtipy, mňa nemusia.“

Prezerali si počas každého z piatich ročníkov festivalu Klepáč. Niektorí strávili v chodbičke s vtipmi aj hodinu v kuse, iní si odbehli cvrknúť a vrátili sa.

Lexove kresbičky budem aj naďalej mať poruke. Vďaka Lexovi je na svete o kúsok veselšie a lepšie.

Zomrie iba ten, kto ostane zabudnutý. O Lexovi platí, s prepáčením, „Lexo večne živý.“

Tento obsah bol zaradený v Ľudia. Zálohujte si trvalý odkaz.