Poklona Vladimírovi Ledeckému

V časopise Týždeň mám svoju obľúbenú rubriku. Volá sa „Svet hrhovského starostu“ a on tie články skutočne píše.

Každý z nich je jedným z príbehov z jeho starostovania v obci, kde majú síce Rómov, ale nemajú „rómsku otázku“. Chodí sa tam na ten „zázrak“ pozerať kadekto, ale zatiaľ neviem o tom, že by ho niekto zopakoval. Pritom nejde o žiadne kúzlo. Pán starosta sa svojej role chytil po gazdovsky. Namiesto agitácie vliezol do montérok a išiel prvý makať. Tí, kto sa pridali, dostali príležitosť a to bez ohľadu na farbu pleti a postupne sa pridávali ďalší. Začali s lavičkami – len tak pre dobro obce. Neskôr založili obecnú firmu, ktorá je už dlho vychyteným dodávateľom remeselníckych prác. Pomohli Rómom postaviť si vlastné domy, zabránili plošnému naháňaniu ich detí do osobitných škôl, vyťahujú na svetlo hrdinov bežného života ako pozitívne vzory, pomáhajú iniciatívnym. Nerozdávajú pomoc, ale tvoria príležitosti. Iniciatívu odmeňujú pomocou. Nijaké čary, nijaké miliónové projekty, ale obyčajná človečina.

Čítam príbeh o tom, ako v Hrhove založili obecné včelárstvo, príbeh o dáme z osady, ktorá sama vychovala opustené dieťa, ako škola s podporou obce tvorí pre decká príležitosti ďaleko nad rámec výuky a veľa ďalších. Nijaké hrôzostrašné krváky z chmúrnych osád, na akých si zgustnú televízní lovci senzácií. Obyčajný život ľudí silnejších aj slabších, takých či onakých, ale žijúcich spolu v obci.

Vážim si pána starostu Ledeckého. Jeho príbehy sú inšpirujúce. Neplače s natiahnutou dlaňou, nehádže zodpovednosť za problémy svojich občanov na splnomocnenca vlády pre Rómsku menšinu. Namiesto Rómskej otázky sa natíska iná: Naozaj to inde nejde tak ako v Hrhove?

Tento obsah bol zaradený v Ľudia. Zálohujte si trvalý odkaz.