Prosba autorom historických detektíviek

Mám rád žáner historických detektíviek. Objavil som ho pred zopár rokmi, keď sa mi dostala do rúk prvá z kníh českého historika Vlastimila Vondrušku. Dodnes je pre mňa kráľom tohto žánra. Jeho knihy sú skvelé, okrem iného, aj preto, že ako historik sa venuje celý svoj profesionálny život stredoveku a jeho opisy prostredia, aj rôznych situácií pôsobia verne a farbisto. Po Vondruškovi som objavil Červenáka, Hrdličku a niekoľkých ďalších. Všetkým spoločne však musím adresovať jednu výhradu, ktorá ma temer v každej knihe dráždi. Páni, keď píšete príbeh zo stredoveku, či raného novoveku, tak sa jeho hrdinovia nemôžu vyjadrovať ako komisár Moulin, či inšpektor Colombo. Výrazy ako „moja sestra sa ujme tohto prípadu“ by mohol použiť brat slečny Marplovej, ale ťažko kráľ jedného z írskych kráľovstiev v ranom stredoveku. Pomocník pisára kráľovskej komory za Ferdinanda Habsburského ťažko môže vyzývať spoločníkov „musíme si dať bacha,“ pretože kancelár Bach žil o nejakých dvesto rokov neskôr. Aby bakalár žiadal prostitútku o „pomoc pri riešení problému“ je tiež trochu pritiahnuté za vlasy a hláška typu „budeme pokračovať vo vyšetrovaní overovaním dostupných hypotéz“ patrí do úst skôr komisárovi Maigretovi a nie prokurátorovi kráľa Přemysla Otakara II.

Aj tak rád čítam historické detektívky. Páčia sa mi opisy jedál v stredovekých šenkoch, pretože „misa z bylinkovou omáčkou, v ktorej plávajú kusy pečeného mäsa“ mi spolu s „ošatkou voňavých, dohneda opečených placiek“ a „kašou osladenou medom a posypanou sušeným ovocím“ privolávajú nádherné predstavy. Bavím sa pri opisoch toho, kto komu „zdvihol suknicu“, kto sa s kým a čím opil a ako sa s tým potom vyrovnal pred Bohom, ktorého sa síce všetci báli, ale nie až tak veľmi, aby kvôli tomu prestali žiť, smiať sa a milovať. Hádam si v tých časoch ľudia naozaj viacej vážili, že sa im podarilo prežiť ďalšiu zimu, dožiť sa ďalšieho roku vo zdraví a mať okolo seba ľudí, s ktorými sa mali radi. Možno aj preto, že nebolo zase až tak výnimočné, že prišiel mor či cholera, alebo že sa objavila banda cudzích ozbrojencov a o všetko ich obrala, prípadne niektorých, alebo aj všetkých, zabila.

Prosím vás, páni spisovatelia, nenechajte Oldřicha z Chlumu a Jiřího Adama z Dobronína hovoriť jazykom vyšetrovateľov FBI. Nech kapitán Stein a notár Barbarič ostanú v sedemnástom storočí a nepomáhajú si výrazmi zo súčasnej Pétržky a írska šľachtičná nech prenasleduje vrahov, ale nech sa „neujíma prípadu“. Prečítal som zopár prepisov stredovekých súdnych protokolov a uznávam, že román písaný vtedajším jazykom by bol dnes nestráviteľný, pretože napríklad „lotor“ je nám predsa len bližší, než „zvyjebenec“. Navyše v Hornom Uhorsku vtedy slovenčina, ak sa vôbec používala, určite vyzerala inak, než stopäťdesiat rokov po Štúrovi. Tak teda všetkého s mierou, páni majstri slova a nech sa vám v hlavách rodia ďalšie príbehy z dávnych čias, aby som mal čo čítať!

Tento obsah bol zaradený v Nezaradené. Zálohujte si trvalý odkaz.