K 50. výročiu začiatku Ruskej okupácie.

21. augusta 1968 som sedel na nočníku v našom bratislavskom byte a plakal, keď sa zvonka ozývala streľba. To viem len z rozprávania mojej mamy, nepamätám sa na to. Zato sa pamätám na mnoho známok okupácie vojskami Varšavskej Zmluvy ovládanej Sovietskym zväzom ovládaným Ruskom. Zažil som ich. Vláda jednej, uzákonenej strany, do ktorej sa povinne volilo a účasť vo voľbách sa kontrolovala. Cenzúra, odpočúvanie, plot pod hradom Devín, vymývanie mozgov marxisticko-leninskými táraninami, príprava na vojnu, ktorú údajne pripravuje „svetový imperializmus.“ Systém postavený na privilegovanej vrstve komunistov, ktorej vedenie bolo ovládané z Moskvy. Na každom kroku kasárne a pre každého mladíka rok či dva povinnej vojenskej pakárne, v ktorej hlavnými výcvikovými prostriedkami boli šikana a komunistické „politické školenie mužstva.“

Nemohli sme s tým akosi nič robiť. Držali sme hubu a krok, počúvali Slobodnú Európu a pozerali rakúske televízne správy, doma si potajomky rozprávali politické vtipy. Vedeli sme, že Rusi sú okupanti, tunajší komunisti ich kolaboranti, že Biľak a jemu podobní sú zradcovia, ktorí okupantom slúžia a že sme len o fúz unikli osudu podmanených „zväzových republík“.

Sovietsky Zväz sa napokon rozpadol ako útvar neschopný života. Ostalo z neho iba obrovité Rusko, jeho prívesok Bielorusko, kde sa komančský režim v zásade zachoval a zvyšných 13 bývalých sovietskych republík, ktoré si teraz Rusov držia od tela ako sa len dá. Rusi však vedú vojnu v Gruzii aj na Ukrajine a provokujú v Pobaltí, kde sa Estónsko, Litva a Lotyšsko oprávnene boja novej okupácie. Krym obsadený zelenými mužikmi dostatočne vypovedá o preferovaných riešeniach Putinovho Ruska v zahraničnej politike najmä voči susedom.

Uplynulo 50 rokov od okupácie našej krajiny státisícmi ruských vojakov s pomocou ich komunistických poskokov z okolitých krajín. A tiež 27 rokov od opustenia našej krajiny posledným ruským vojakom.

Sme slobodná krajina. Máme právo slobodne voliť, kto má našu krajinu spravovať. Nerobíme to celkom dobre, ale niet sa na koho vyhovoriť. Nie sú žiadni „oni“, sme to my a naši volení zástupcovia. Neexistuje systém, v ktorom by sme mohli mať väčšiu kontrolu nad správou vecí verejných, než je demokracia.

Môžme cestovať po svete a slobodne sa vracať domov po týždni, alebo po piatich rokoch. Môžeme slobodne vyslovovať čo sa nám páči a čo nie, nehrozí nám obvinenie z trestného činu „rozvracania socialistického zriadenia.“ Máme viac príležitostí robiť dobré veci, než dokážeme za celý život využiť. Akokoľvek nás občas otravuje bruselská byrokracia, či nás dráždi americké velikášstvo, faktom ostáva, že o slobodu nás ostatný raz obrali Rusi a vrátila sa nám vďaka tomu, že nás medzi seba prijali štáty z dovtedy démonizovaného Západu.

Nechcem, aby sme o slobodu prišli. Nepáči sa mi kto nám vládne, ale je to stále lepšie, než keby nám opäť vládli okupanti. Nechcem, aby sa vrátili. S obavami sledujem hybridnú vojnu, ktorú vedie Rusko proti celému svetu. Práve u nás na Slovensku sa sympatiami k Rusku a jeho metódam pôsobenia netají veľké množstvo ľudí, ktorí sa pritom, paradoxne, prezentujú ako vlastenci. Šíria lži, ktoré si cielene vymýšľajú tvorcovia dezinformácií ako sú „hlavnespravy“ a „aeronet“ a snažia sa dezorientovať čo najviac ľudí tak, aby stratili svoj hodnotový kompas, ktorý by im jasne ukázal, čo je dobro a čo zlo. Aby stratili vieru, že je možné nájsť pravdu a že je jednoduchšie „uveriť silným vodcom“ ako je Putin.

Nie sú to vlastenci. Vlastenectvo a kolaborantstvo s cudzou mocnosťou sú, dva absolútne odlišné a nezlúčiteľné postoje.  Vlastenectvo je dobré a sloboda je jednou z jeho hlavných hodnôt. Kolaborantstvo je postavené na lžiach a zbabelosti a jeho účelom je obvykle získať výhody pre seba výmenou za zradu ostatných ľudí vo svojej krajine. Podobne ako komanči alebo pred nimi gardisti.

Je namieste práve pri výročí okupácie z roku 1968 si pripomenúť, že slobodu by sme si nemali nechať vziať. Ani okupantmi, ani tunajšími oligarchami, ani domácimi nacistami, ani byrokratmi, jednoducho nikým. Zatiaľ máme právo voľby, vážme si ho teda a narábajme s ním zodpovedne.

Tento obsah bol zaradený v Postoje. Zálohujte si trvalý odkaz.