Podivné vlastnenectvo

V ostatnom čase vnímam zvyšovanie napätia medzi ľuďmi, nakoľko čoraz viac ľudí zastáva pomerne vyhranené názory na minulosť, súčasnosť aj budúcnosť našej krajiny a ľudí, čo v nej žili, žijú a chcú žiť.

Zvlášť podivné mi pripadajú postoje ľudí, ktorí sa združujú v niektorých skupinách, označujúcich sami seba za vlastenecké, pričom ale ich prejavy a činnosť obsahu tohto pojmu vôbec nezodpovedajú.

Máme tu Slovenskú Národnú Stranu, ktorej predseda celkom otvorene podporuje politiku Vladimíra Putina, vrátane anexie Krymu a nevyhlásenej vojny proti Ukrajine.

Potom tu máme nacistickú Kotlebu. Jej členovia používajú nacistické symboly a pozdravy, ale keď majú za to niesť zodpovednosť, tak to popierajú – viď Kotleba osobne a jeho „charitatívne dary“ 1488 EUR. Píšu na facebook antisemitské vyhlásenia, ale keď sa k nim majú prihlásiť, tak zbabelo sťahujú chvost. Kotlebácky poslanec Mizík pred súdom skuvíňa, že vlastne ani nevie obsluhovať počítač. Takto sa nechovajú vlastenci, ale zbabelí tlčhubovia.

A napokon sú tu takzvaní Slovenskí Branci, ktorí otvorene vykonávajú protizákonnú činnosť, pretože tvoria vlastné ozbrojené sily. Ich vlastenectvo sa prejavuje otvoreným sympatizovaním s Ruskom, podporou anexie Krymu aj vojny proti Ukrajine v Donbase. Podobné spolky poznáme aj z minulosti, či už išlo o Hitler Jugend, SA, či Hlinkovu gardu. Keďže títo chlapci toho z histórie veľa nepoznajú, neznepokojuje ich ani neslávny koniec všetkých ich predchodcov.

Všetci títo samozvaní „vlastenci“ sympatizujú, alebo sa priamo kamarátia s podivnou Putinovou motorizovanou jednotkou „Noční Vlci“, ktorej propagandistické a špionážne poslanie z jej aktivít priam kričí.

Spomínať Jána Čarnogurského v tejto súvislosti už možno len tak, že synovi predstaviteľa Slovenského štátu na staré kolená celkom preplo. Selektívne vytesnil z pamäti za akého režimu sedel v base a stal sa z neho nekritický rusofil.

Čo vlastne všetky tieto „vlastnenecké“ entity spája?  Aký je ich pohľad na vlastenenctvo?

Odpoveď nachádzam v dvoch konštatovaniach.

Prvým je, že nevedia čo je obsahom pojmu vlastenec a v skutočnosti sa ako vlastenci necítia. Vlastenec miluje svoju vlasť. Svoju krajinu, svoj národ, jeho kultúru a históriu. Verbálne aj písomné prejavy týchto „vlastencov“ ich jednoznačne usvedčujú z nekultúrnosti, neznalosti a neúcty k histórii vlasti, ktorú interpretujú podľa ich vlastných rozprávkových predlôh.

Vlastenec je odhodlaný za svoju vlasť aj položiť život. Nevyzerá pravdepodobne, že by niečoho takého boli schopní členovia kotlebovských hliadok, zastrašujúcich vo vlakoch opitých Rómov. No a zopár uletencov, ktorí naozaj odišli na Ukrajinu bojovať na strane separatistov, síce isté odhodlanie má, ale nie vo vzťahu k svojej vlasti.

Oveľa znepokojujúcejšie je zistenie čo vlastne títo ľudia cítia. Je to odpor ku slobode a dôvody na to majú rôzne. Prvým je zistenie, že v slobodnej spoločnosti nesú zodpovednosť za svoj osud do značnej miery oni sami. Ich otrockým povahám však oveľa lepšie vyhovuje žiť hoci za ostnatým drôtom, mizerne, ale bez starostí. Nutnosť robiť zodpovedné rozhodnutia ich silno zaťažuje.

Potom sú tu ešte ľudia, ktorí sa v slobodnej spoločnosti nedokážu presadiť. Preto hľadajú cestu, ako slobodu zničiť a dostať sa do nejakej privilegovanej skupiny „nadľudí“. Ak taká neexistuje, tak ju vytvoriť. Nejde im o spravodlivosť, ale o získanie výhod, hoci násilím. Historických vzorov majú dosť. Árijci, komunisti, Khmérovia, nacisti, belosi, ktokoľvek, kto mal žalúdok na to, aby začal terorizovať černochov, Židov, učiteľov, kohokoľvek, kto bol slabší.

Kam vedie vytvorenie privilegovanej vrstvy nám ešte aj v súčasnosti predvádza strana Smer prostredníctvom „našich ľudí“, terorizujúcich farmárov na východe Slovenska.

To, čo všetky skupiny týchto „vlastencov“ spája, je prejavovanie nenávisti k USA, otvorené sympatie k Putinovmu Rusku a šírenie lží podporujúcich tento postoj.

Nie je známe, že by USA kedykoľvek vykonali nejaký nepriateľský krok voči Slovensku, kým Rusi našu vlasť okupovali 20 rokov. Našim „vlastencom“ to nevadí. Správajú sa v súlade so záujmom cudzej mocnosti, ktorou je Rusko. Delí nás od nej iba Ukrajina, ktorej časť Rusko vojensky ovláda a okupuje. Takéto správanie sa nenazýva vlastnenectvom, ale kolaborantstvom. Kolaboranti nie sú vlastenci, ale zradcovia. Každá agresívna mocnosť sa snaží takýchto kolaborantov získať, pokiaľ sa pripravuje na agresiu. Na začiatku Druhej Svetovej vojny prišlo Československo o Sudety a o južné Slovensko s nemalým prispením kolaborantov. Znepokojuje ma, že kolaborantov máme aj na našom území a dokonca vo vláde a parlamente. Prežil som časť života za plotom na západnej strane našej vlasti a nechcem o slobodu, ktorú sme, mimochodom, nadobudli veľmi lacno, zase prísť.

Tento obsah bol zaradený v Postoje. Zálohujte si trvalý odkaz.