Kde domov můj

Dnes sme si pripomenuli sté výročie vzniku Československej republiky. Prečítal som veľa múdrych slov a statí o tejto dejinnej udalosti, takže viem, že ono to vlastne nebolo tak jednoznačne toho 28. októbra, pretože preberanie moci prebiehalo relatívne dlho a vďaka umiernenosti cisára Karola bez boja a zbytočného zabíjania, ktorého mali po štyroch rokoch vojny všetci dosť. Ale predsa len 28. október je symbol pre všetkých, kto sa k Československu hlásia hrdo ako k významnej kapitole národnej histórie, ako k symbolu slobody ťažko získanej, strácanej a znova nadobúdanej.

Slovenský parlament však just vyhlásil sviatok na 30. október. Z faktografického hľadiska je to vlastne jedno, pretože vtedy niekedy sa tie udalosti odohrávali. Pre našich „pragmatických“ politikov to znamená nepodráždiť tú časť národa, ktorá nemá rada Čechov, Nemcov, Američanov a Ukrajincov, ale zato miluje Putina. Oslávi sa teda 30. október, čo si málokto všimne, pretože o nejakej Martinskej deklarácii nikde veľmi nebolo počuť.  Takže alibizmus ako vyšitý, hodný dnešnej politickej garnitúry, ktorá nemá nijakú hodnotovú orientáciu a snaží sa primárne o trvale udržateľný prístup k verejným peniazom pre seba a „našich ľudí.“

Na druhej strane však pán premiér vraj predsa len odcestoval do Prahy. Naši náckovia tam nedovidia, ale celá Európa si všimne, že tam bol.

Pýtam sa „Kde domov můj“ 26 rokov po zániku republiky, v ktorej som sa narodil. Jazdíme do Českej republiky po diaľnici bez zastavenia. Musíme si kupovať české koruny, pretože Česi Euro nechcú. Dianie v oboch republikách je stále v čomsi podobné tak, ako sú si podobné naše národy – v dobrom aj zlom. V oboch krajinách máme rozhádanú politickú scénu. My máme v parlamente nacistov, Česi komunistov, oboje je veľmi smutné.

Česi mali skvelého prezidenta Havla a dodnes na neho o krčmách nadávajú, kým tragická figúrka Zeman má širokú podporu más. Nášho najlepšieho prezidenta Kisku vyzýva regulérne zvolený sudca, aby sa vysťahoval do Ameriky alebo do Izraela a veľká časť národa mu nadšene prikyvuje. Mečiarovho lokaja Gašparoviča, ktorý nevedel zo seba vysúkať súvislú vetu, národ zvolil dva razy po sebe.

Český národ opakovane zvolil za najsilnejšiu politickú silu hnutie „Ano“ Andreja Babiša, o ktorého bezúhonnosti sa dá pomerne úspešne pochybovať. Sľubuje ľuďom, že sa o nich postará.

Slovenský národ naďalej neochvejne podporuje najmä sociálnodemokratickú stranu boháčov, ktorej ani podpora organizovaného zločinu na východnom Slovensku, ani krytie Bašternáka a Kočnera nezobrali vernosť ľudu. Smer sľubuje, že sa o ľudí postará.

Áno, naše bratské národy si z čias socializmu zapamätali, že „štát sa postará“. Mladí zase vedia, že úspešný je ten, kto sa o seba postará sám a najúspešnejší bude ten, kto to spraví bez zábran.

Nijaké „Národ sobě,“ ani „Verní sebe svorne napred!“ Heslom je „Nech sa niekto postará!“

Stúpenci ruského prezidenta Putina sa na Slovensku prezentujú ako národovci, v Českej republike sú to priaznivci prezidenta Zemana, ktorý sa putinofíliou nijako netají.

Knieža Karol Schwarzenberg konštatoval v českom parlamente, že namiesto ideálov, z ktorých sa zrodila Československá republika a ktorých nositeľom bol T. G. Masaryk, už národu ostalo iba „národné sebectvo.“

My nemáme v parlamente knieža, ale zase máme dostatok ľudí, ktorí dodnes velebia Tisa a Slovenský štát a vôbec ich nevyrušuje, že v tom štáte boli desaťtisíce ľudí poslané na smrť a okradnuté v prospech „tých správnych árijcov.“ Bojím sa, že sebectvo je u nás také rozšírené, že keby na niečo podobné opäť došlo, veľká časť ľudí by opäť prikývla. Nacisti to už dotiahli do parlamentu.

Áno, sme si podobní v dobrom aj zlom. Navyše si rozumieme, naše jazyky sú si podobné, nepotrebujeme prekladateľa. Spievame české pesničky a Česi slovenské. Vznikajú spoločné pesničky s časťami slovenskými a časťami českými. Divadlá si vymieňajú hercov, české kapely hrávajú u nás a naše v Čechách a na Morave.

Československo ako štát už zaniklo, ale československo ako pocit vzájomnej náklonnosti a podvedomého priateľstva nám, našťastie vydržalo. Mali by sme ho odovzdať aj svojím deťom. Aby sa aj ony cítili ako doma všade od Ašu až po Ubľu. A aby nikdy nezabudli, že sloboda nie je samozrejmosť, nebola tu vždy a je potrebné sa o ňu starať a brániť ju skôr, než nám ju niekto zase zoberie. Nech sú im vzormi radšej T. G. Masaryk a M. R. Štefánik a nie Babiš a Mečiar.

Tento obsah bol zaradený v Postoje. Zálohujte si trvalý odkaz.